Domov > Novinky > Podkošový svet > 'Mačka' už tretiu smrť neprežila
'Mačka' už tretiu smrť neprežila
17. September 2009 Podkošový svet Autor: Denník Šport
Basketbalisti "veľkého" Interu Bratislava smútia. Po Petrovi Rajniakovi, ktorý zomrel v roku 2000, sa v utorok dozvedeli ďalšiu smutnú správu. Za svojím kamarátom "Pedrom" sa na druhý svet vybral Vladimír Padrta.

Basketbalisti "veľkého" Interu Bratislava smútia. Po Petrovi Rajniakovi, ktorý zomrel v roku 2000, sa v utorok dozvedeli ďalšiu smutnú správu. Za svojím kamarátom "Pedrom" sa na druhý svet vybral Vladimír Padrta. Hráč, ktorý si vďaka svojmu lahodne pružnému pohybu na palubovke vyslúžil prezývku "Mačka", prehral svoj boj s dlhou a zákernou chorobou.

"Spoznali sme sa na interistickom štadióne, ako inak, keď sme obaja boli športovci," spomína na prvé stretnutie s Vladimírom jeho manželka Marta Padrtová, ktorú si viacerí skôr pripomenú pod menom Jaseňáková, ako sa volala za slobodna, alebo Rehorovská, čo bolo jej meno v prvom manželstve. V tom čase patrila medzi naše najlepšie skokanky, veď jej osobný rekord spred 31 rokov je 188 cm a stále ním patrí do najlepšej desiatky slovenských výškarok všetkých čias.

"Hneď sme si padli do oka. Bol to skvelý basketbalista, na ktorého som sa chodila pozerať do haly na Pasienkoch nielen ja, ale aj takmer plné hľadisko. Postupne sme sa čoraz viac zblížili, až sme sa v roku 1989 zobrali a nádherné manželstvo nám vydržalo až do jeho smrti," hovorí s pohnutím v hlase. "Prepáčte, ale Vladimír bol naozaj fantastický človek s veľkým srdcom. Ťažko sa mi o tom hovorí, je to všetko ešte veľmi čerstvé..."

Na jeho čarovný basketbalový dribling a skvelú strelu z výskoku sme sa chodili pozerať aj my z našej redakcie. Vtedy sme ani len netušili, že tento človek, ktorý sa narodil v Brne a brnenský prízvuk nikdy nestratil, bude raz naším kolegom. Príspevky začal nosiť, keď ešte hrával, ale jeho kariéra sa blížila ku koncu. Lákala ho novinárčina a nakoniec sa jej upísal. V Športe, kde bol necelých päť rokov, získal dobré základy. Rád spomínal na to obdobie. A my tiež. Láďo, hoci veľká športová hviezda, nebol nikdy frajer, a v skromnosti aj slušnosti mohol byť príkladom. Dobrá duša s dobrým srdcom. Keď mohol, vždy pomohol.

Z prvého manželstva mal dcéru Veroniku, v druhom vychovával spolu s manželkou Martou Moniku.  "Všetky tri nás mal veľmi rád. O obe dcérky sa vzorne staral. Teraz sú už veľké. Veronika pracuje vo farmaceutickom priemysle, a tak mu veľmi pomohla s liekmi. Monika mala v novembri svadbu, všetci sme boli šťastní, že sa dal Vladimír ako-tak dohromady, aby mohol byť na nej. Dokonca sa dožil aj vnučky, čo ho veľmi potešilo."

Ťažko sa o tom hovorí...

"Najhoršie na tom všetkom bolo, že nemal žiadne príznaky nejakej vážnej choroby. V roku 2007 prekonal silný zápal pľúc, ktorý však preliečili a na röntgene mal všetko čisté. Lenže bol stále slabý a unavený, mal podozrenie, že má asi žalúdočné vredy. Posielala som ho k lekárovi, ale on tvrdil, že nepôjde predsa k doktorom s tým, že je slabý..."

V novembri v roku 2007 začal pracovať v Tipose. Jedna nočná šichta naňho padla presne na Silvestra a v prvý deň roku 2008 prišiel domov so 42-stupňovou horúčkou. "Na pohotovosť som ho nedostala, a tak išiel k lekárovi až druhého januára. Mal opäť zápal pľúc, dostal antibiotiká, ktoré mu ani po siedmich dňoch nezabrali. Stále mal vyše 39 stupňov Celzia, dostal preto iné lieky a tie tiež neúčinkovali... Po ďalšom röntgene pľúc a iných vyšetreniach mu nakoniec zistili, že už má na pečeni rozsiahle metastázy. Choroba mala potom veľmi rýchly spád, mal zasiahnuté aj ďalšie orgány a až do jeho smrti lekári nezistili, čo mu rakovina chytila ako prvé."

Napriek tomu to Láďo nemienil vzdať.

"Musím sa poďakovať Slovenskému olympijskému výboru, Františkovi Chmelárovi i Márii Mračnovej, ktorí nám veľmi pomohli pri zháňaní ťažko dostupných liekov," spomínaMarta na chvíle, keď na jej manžela prvý raz siahala smrť. "Bolo to minulý rok v novembri, keď ho lekári ,priotrávili‘, ale už vtedy ukázal, aké má silné srdce. Druhý raz ušiel smrti v máji, keď takmer vykrvácal, ale aj vtedy ešte dokázalo jeho telo zabojovať."

Žiaľ, "mačka" už tretiu smrť neprežila...

"Pred týždňom ho zobrali do nemocnice. Už to bolo s ním zlé. Telo sa mu zalievalo vodou, denne mu jej zobrali aj šesť litrov. V posledných dňoch už bol v bdelej kóme, bola som pri ňom od rána od siedmej do polnoci. V pondelok sme spolu aj s jeho mamou odišli od neho o jednej ráno. Lekári ma už posielali preč, tvrdili, že sme na seba napojení ako siamské dvojčatá, jeho srdce vraj bojuje, pretože som pri ňom... V utorok ráno sme opäť prišli aj s jeho mamou, ktorá má už 84 rokov, do nemocnice päť minút po deviatej a lekári nám oznámili, že zomrel o 8.57. Keď som mu chytila ruku, ešte ju mal teplú..."

Od júna 2009 bol na invalidnom dôchodku. "Najhoršie preňho bolo, že mu chemoterapia zničila nohy. Nevedel sa s tým vyrovnať do poslednej chvíle, ešte aj na posteli v nemocnici sa snažil s nimi cvičiť. Pri takejto diagnóze bol zázrak, že tak dlho vydržal. Ukázal veľkú vôľu žiť a jeho športové srdce ho nechcelo pustiť na druhý svet," dodala Marta Padrtová.

Posledné mesiace s Vladimírom Padrtom pracovala Emília Hlaváčková, inak manželka nášho bývalého kolegu Stanislava, ktorý je už tiež na druhom svete: "Sedeli sme spolu v jednej miestnosti. S Martou sme sa poznali, prišla za mnou, či by som jej nevedela pomôcť zamestnať Vlada, a tak sme sa dostali do jednej kancelárie. Bol to správny človek, ktorý si rýchlo zvykol na novú prácu a prostredie. Nikdy s ním neboli žiadne problémy. Choroba však bola nakoniec silnejšia ako jeho telo. V sobotu som s ním bola naposledy, ešte sme spolu komunikovali. Hovorilo sa mu síce horšie, ale povedal mi, že dlho už na tomto svete nebude. Žiaľ, nemýlil sa..."

Spomeniete si ešte na základnú zostavu basketbalistov "veľkého" Interu? Kropilák, Kotleba, Sedlák, Rajniak, Padrta. Poslední dvaja menovaní už nie sú medzi nami...

"Láďo bol človek, ktorý nepokazil žiadnu zábavu na palubovke a ani v živote," spomína na svojho kamaráta Stanislav Kropilák. "Mali sme spolu dohovorený jeden signál, ktorý sme volali ,loptoš‘. Stačilo, aby to niekto z nás zakričal, Hodil loptu smerom na kôš, ja som tam priskočil, vo vzduchu ju zachytil a zapichol do koša. Škoda, že za našich čias neexistovali trojky, bol to totiž kráľ streľby z veľkých vzdialeností."

"Na Padrtu spomínam len v dobrom," pridal Justín Sedlák. "Prvý raz sme sa stretli na Final Four Česko-slovenského pohára v roku 1973. On v drese Brna a ja Interu, na jeseň sme už boli spoluhráči. Bývali sme spolu v hoteli v Slovnafte, spoločne sme chodili na tréningy. Bol to neskutočne dobrý chalan so zlatou rukou na streľbu. Na basketbalistu nebol vysoký, ale napriek tomu vedel zapichnúť loptu do koša. Spolu sme dosiahli aj vrchol kariéry v roku 1976, keď sme najprv uspeli na olympijskej kvalifikácii v Hamiltone, odkiaľ sme postúpili na OH v Montreale. Bol to výborný kamarát, ktorý nám bude všetkým veľmi chýbať."

Hovorí sa, že mačka má sedem životov. "Mačka" z Interu o ten svoj tiež bojovala do posledných chvíľ zo všetkých síl.

KTO BOL VLADIMÍR PADRTA

NARODENÝ: 7. októbra 1952 v Brne

ZOMREL: 15. septembra 2009 v Bratislave

MANŽELKA: Marta, deti Veronika (1979) a Monika (1986)

ŠPORTOVÁ KARIÉRA: Zbrojovka Brno, MS Brno, Zbrojovka Brno, Inter Bratislava, Dukla Olomouc, Baník Handlová

NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: dvojnásobný majster Československa (1979 a 1983), účastník OH 1976 v Montreale (6. miesto)

PO SKONČENÍ KARIÉRY: trénoval mládež v Interi (1997 – 2003) a pôsobil vo viacerých redakciách, o. i. aj v Športe.

JÁN JEŽÍK

Denník Šport

 
Basketland Novinky

Galéria

  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria
  • Galéria